Čo je zač „právne eso“ z Harvardu (Daniel Lipšic)

Je naozaj vynikajúce, že existuje taký internetový nástroj ako web.archive.org. Človek si tam dokáže nájsť veľa údajov z internetových stránok, ktoré už dnes neexistujú. My sme sa prehŕňali prostredníctvom tohto nástroja v obsahu webovej stránky www.lipsic.net a tam sme narazili na mimoriadne vhodný článok, ktorý bol síce zverejnený v roku 2013, ale aktuálny je stále.

Ide o Psychologický profil Daniela Lipšica, ktorého bývalý predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabín nenazval inak než „Právne eso“ z Harvardu. Tie úvodzovky tam samozrejme patria.

 

Potrebu prevziať tento článok pre nás znamená vystupovanie Lipšica na súdnom (zmenkovom) procese vedenom proti Mariánovi Kočnerovi a Pavlovi Ruskovi. Ako aj jeho komentáre a vynášanie informácií, čo sa týka vyšetrovania kauzy zavraždenia novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky. Nebudeme čitateľov na nič ďalej navádzať, doporučujeme si najprv prečítať psychologický profil Daniela Lipšica, následne si preštudovať jeho komunikácie s banskobystrickou právničkou, ako aj ďalšími ženami, ktoré viedol tento „svätec“ (https://www.faktyadokazy.cc/special-informacie-z-www-danielito-info/komunikacie/). Napriek všetkému čo rozpráva Lipšic, on sám vie veľmi dobre, že tieto komunikácie sú autentické! Pre nás je úplne nepochopiteľné a scestné, kde všade sa tento človek napchá, hoci svoju morálku pozná najlepšie práve ON sám.

 

Príjemné čítanie…

 

Psychologický profil Daniela Lipšica.

Je to konzervatívny muž, ktorý navonok prezentuje hodnoty klasickej konzervatívnej spoločnosti. Nie je rodený líder. Ide skôr o ambiciózneho technokrata, ktorý túži byť uznávaným a rešpektovaným lídrom. V jeho správaní pozorovať emočný chlad a citovú vypočítavosť. Nemá rád dotyky, dokonca nemá rád ľudí. Ľudí vníma ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie svojich ambícií. Je ako vodič, ktorý nemiluje svoje auto, ale vie, že bez neho sa nedostane z bodu A do bodu B. To znamená, že venuje ľuďom len toľkú pozornosť a zaujatie, aby sa dokázal dostávať k stanoveným cieľom. Ak to dosiahne, potom ho už človek prestane zaujímať.

 

Vďaka emočnému chladu, nie je predpoklad že dokáže osloviť masy ľudí. Je príliš zaujatý sebou na to, aby dokázal „cítiť dav“. Jedná sa o človeka, ktorému mimoriadne záleží na tom, aby vynikal. Paradoxne chce vyniknúť preto, lebo o sebe pochybuje. Trpí komplexom menejcennosti, hoci navonok vyvoláva dojem mocného muža. Predpokladá sa, že jeho komplex sa zrodil v mladosti a súvisí s vysoko ambicióznym prostredím lekárskej katolíckej rodiny.

Jeho brat dvojča, vždy mal prirodzene bližšie k otcovskej akceptácii, nakoľko šiel úspešne v lekárskych šľapajach svojho otca a matky. On sa snaží vybojovať si svoju slávu vysokým až najvyšším spoločenským postavením. Tento boj bude prebiehať dovtedy, kým bude jeho komplex existovať. Je negatívne orientovaný na všetkých a všetko, čo bude vnímať ako hrozbu, pre zneistenie vlastnej identity.

Dochádza k presvedčeniu, že úctu a rešpekt si zabezpečí jedine tým, že bude silný, prestížny a vysoko postavený. Tu treba hľadať pohnútky jeho až extrémnej túžby presadiť sa a byť rešpektovaný.

Cíti, že tieto túžby mu pomôže zabezpečiť štúdium práva (volí zámerne aj Harvard Law School v Cambridge a študijný pobyt na Georgetown University Law Center vo Washingtone a na University of Minnesota Law School v Minneapolise – je to prestížny krok. V kariérnom profile to pôsobí mimoriadne kompetentne.

V mladom veku a veľmi skoro sa stáva vedúcim úradu Ministerstva spravodlivosti a krátko na to podpredsedom KDH. To všetko vďaka pomoci a podpore rešpektovaných autorít z prostredia strany.

Neskôr člen vlády, minister spravodlivosti, minister vnútra. To mu zabezpečovalo uspokojenie potreby vynikať, ovládať, mať moc. A hlavne, budovať presvedčenie o svojej sile, o ktorej vnútorne neustále pochybuje…..

Počas jeho pôsobenia vo verejných funkciách sa vyznačoval silnými autoritárskymi prejavmi. V prejavoch na pozícii ministra bola prítomná skrytá agresivita, v niektorých prípadoch dokonca škodoradosť. Snažil sa vystupovať ako „silový minister“. V rámci argumentačnej podpory často krát používa ukazovanie verejnej listiny (pozrite hovorím pravdu, som nepriestrelný). Ku konkurentom a odporcom je nemilosrdný až pomstychtivý.

Človek v jeho situácii si potrebuje neustále posilňovať svoje ego, aby neupadol do pochybností o sebe samom. On však na verejnosti hrá stále „druhé husle“. Večne druhý….. to mu pripomína to, proti čomu stále bojuje od mladosti. Vo vláde je minister „len“ súčasť tímu podliehajúcemu premiérovi. A v materskej strane KDH ? Snaží sa presadiť, ale naráža na tvrdý odpor (nie je vylúčené že niekedy sa dočkal aj ironického výsmechu, ktorý ho provokuje…) Kladie si otázky: „ako to, že nevidia aký som skvelý?!“ Alebo: „Boja sa, že ich všetkých preskočím, preto mi kladú polená pod nohy. Chcú ma eliminovať, ale ja im ukážem! Je to banda hlupákov a tupcov…“

Navyše je denne svedkom, ako iní „tupci“ (podľa neho) zakladajú strany, sú úspešní a tvrdia muziku v politických kruhoch. Len on s jeho skvelými schopnosťami je stále akoby v tieni. Stále sa musí niekomu podriaďovať. Jediné, kde je v očiach verejnosti ako BOSS, sú tlačové besedy na ktorých prezentuje úspechy jemu zvereného rezortu. To mu však prestáva stačiť. Má pocit že dozrel jeho čas, len nikto to nevidí….

Doma je síce číslo jedna , ale to berie ako samozrejmosť, to ho neuspokojuje. A práve v tejto situácii môže prísť niekto, kto mu povie „môžeš byť prvý, ak ……“ Považuje to za „božie znamenie“, za šancu konečne sa presadiť a všetkým (aj otcovi a bratovi) ukázať kým je! Urobí čokoľvek. Agresivita v jeho prípade má charakter vypočítavého lovca, ktorý čaká na vhodnú príležitosť udrieť. Nemá problém si racionalizovať násilné správanie, ak je to v mene napr. nejakej ideológie , alebo jeho presvedčenia. Spojenie tzv. „božieho znamenia“ a zakomplexovanosti na pozadí agresivity, vytvára nebezpečnú kombináciu…. V tomto je rizikový a nevypočítateľný.

Na rozumovej úrovni si uvedomuje nevyhnutné mechanizmy politickej moci. Nemá s tým problém. Spraví čokoľvek, aby sa dostal k moci. V tomto momente je však rozpoltený. Svoje mocenské praktiky oblieka do plášťa svätého bojovníka. Sám seba presviedča o romantickom obraze svätého bojovníka, ktorý v mene dobra, bojuje proti zlu. Snaží sa uveriť tomuto obrazu, pretože táto predstava mu v čase samoty a intimity dodáva odvahu, ktorej nemá na rozdávanie. Isté je, že za všetkou tou bublinou o morálnom boji proti nespravodlivosti a korupcii, sa skrýva prozaický motív: Prekonať vlastný vnútorný strach. Dokázať sebe a okoliu, že je chlap! Že je chlap – BOJOVNÍK…. Takýto motív, je možné u politika akceptovať za určitých okolností. Voliča svojim spôsobom nemusí zaujímať motív politika, ale jeho výsledky. Ale tu je veľké riziko smerom do budúcnosti. Potláčaná agresivita, komplex „večne druhého“ a účelovo používané tzv. božie impulzy, profilujú nebezpečného agresora. Tento človek je individualista. Nie je tímový hráč. Čím viac bude dostávať podporu od verejnosti, tým je väčší predpoklad, že sa „vymkne spod kontroly“ a bude hrať len na vlastné tričko. Uverí, že prekonal svoj komplex a stane sa neriadenou strelou…..

Je reálny predpoklad, že uprednostňuje spoločenský systém, ktorý sa vyznačuje silnou kontrolou, poriadkom, jediným povoleným názorom, perfektným systémom a potlačovaním všetkého rušivého a odlišného.

Ide o muža, ktorý disponuje pomerne dobrým intelektovým potenciálom. Avšak nie je v tomto aspekte nadpriemerný. Skôr horné pásmo priemeru. V čom však vyniká, je výborná pamäť a komunikačné zručnosti. Vďaka tomuto pôsobí na okolie presvedčivo a oveľa sofistikovanejšie, než je objektívna realita jeho schopností. V rozhovoroch je argumentačne veľmi silný, pokiaľ sa dokáže pripraviť. Problém má s improvizáciou. Nevie improvizovať. Ak sa objaví nečakaná skutočnosť, na ktorú nebol pripravený, zachváti ho nepokoj, ktorý môže prerásť až do vnútornej paniky. V jeho prípade ventilom môže byť aj agresivita, ktorú vo verejných diskusiách v takýchto situáciách s vypätím všetkých síl potláča. Následkom toho môže mať časté bolesti hlavy, zmeny nálad a pod. V rozhovore potrebuje mať posledné slovo, potrebuje víťaziť. Aj v situáciách, kedy o nič nejde napr. rodinná party. Aj tu musí byť ten najmúdrejší a najdokonalejší. Víťazstvo tohto druhu mu prináša pocit vlastnej dôležitosti a slastné uspokojenie. V politickej aréne proti oponentom určite cenená vlastnosť, v tímovom prostredí a v súkromí nešťastie pre jeho partnerov. Tí musia niekedy až servilne dávať najavo svoju podriadenosť a nekompetentnosť na úkor jeho „dokonalosti.“ Byť v blízkosti takéhoto človeka znamená, potlačiť svoju osobnosť a všetko čo s tým súvisí (vrátane vzdania sa vlastných názorov), pokiaľ nechcete byť neustále v konflikte.

Ide o pedanta, niekedy až chorobne pedantného. Všetky predmety v jeho okolí musia mať svoje miesto, všetko musí byť v presne stanovenom čase. Ak niečo nie je na svojom mieste, zneistie. Poriadok vecí a presnosť ľudí mu dodávajú istotu. Nedokáže existovať v „tvorivom chaose“. Tak ako ho dokáže zneistiť „neporiadok vecí“, tak ho dokážu zneistiť aj neočakávané reakcie ľudí. Svoje reakcie naopak si dôkladne premyslí. Málokedy reaguje spontánne a prirodzene. Občas má takéto „svetlé momenty“ v súkromí v prítomnosti svojich detí, s pribúdajúcim časom menej už u manželky.

Má mimoriadne rád niekoľko vecí zo svojho šatníka, ktoré by najradšej nosil stále. V odievaní má dve polohy. Prvá – konzervatívny politik (dnes s núteným liberálnym stylingom,) druhá – tzv. TOP GUN predstavujúci mužskú dobrodružnosť a odvahu. K tejto podobe treba dodať, že takýto by chcel byť. Oblečenie tomu zodpovedajúce, mu dodáva túto ilúziu.

Je citlivý, ľahko zraniteľný. Keby nebol politik, bol by viac utiahnutý do seba. Vo vzťahu k ženám očakáva poslušnosť. Chce ich ovládať, chce aby sa mu podriadili – to je navonok (ale inak je závislý na ich priazni, pretože mu to dodáva istotu, že je silný muž). Ako ho žena odmietne, vníma to ako vlastné zlyhanie. V podstate má strach zo žien, preto ich chce ovládať. Ak nemôže ovládať svoju životnú partnerku, je predpoklad že túto túžbu bude kompenzovať v mimomanželskom vzťahu.

Jeho správanie sa vyznačuje nutkavou potrebou po kontrole a perfekcionizme. Potláčaná agresivita má pedanticko – mocenský charakter. Obáva sa aj vlastných emócií, ktoré by mohli uniknúť jeho racionálnej a logickej kontrole. Kladie dôraz na systém a poriadok a tým pádom drží aj svoju agresivitu na uzde. Agresivita sa u neho prejavuje ako chladná moc, kontrola. Vzťah (hlavne k ženám), si zaisťuje opanovaním (vládou), ktoré môže vyústiť až v sadistický pocit uspokojenia nad tým, ako je druhá osoba nútená všetko potlačiť a podriadiť sa (napríklad: https://www.faktyadokazy.cc/wp-content/uploads/2019/02/Lipsic_Miadokova_SMS1.pdf).

V jeho súčasných pohnútkach správania prevláda želanie zmeniť pôvodnú situáciu. „Už nebudem ten, kto musel byť poslušný, ale sám im budem vládnuť!“ Takýmto spôsobom presmeruje pocit v minulosti potláčanej agresie, vyplývajúcej z pocitu bezmocnosti a neuskutočneného protestu. Svoju potrebu vládnutia vo vzťahoch, realizuje manipulatívnym násilím, pretože mu chýba viera v silu autentického citového vzťahu. Výnimkou môžu byť jeho vlastné deti do obdobia, kým budú malé. Čím budú staršie, bude jeho potreba ovládať aj ich stále silnejšia.

Redakcia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *