Dnes zájdeme do kádrovej stajne Matovičovej „mini“ strany (z pohľadu kvantity členov) či hnutia OĽaNO. Napriek tomu, že jej súčasný predseda a slovenský premiér Igor Matovič stojí za niekoľko článkov, dnes sa povenujeme slovenskému ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi.

Igor Matovič o Romanovi Mikulcovi.

Matovič sa pre viaceré médiá vyjadril, že „predpokladá, že Mikulec prinesie nový pohľad na políciu a bude dobrým ministrom“. Taktiež Matovič tvrdí, že „Mikulec má skúsenosť s riadením ľudí a že ide o skutočného vojaka“. Samozrejme by sme mohli teraz s Matovičom polemizovať, že ak konštatuje, že bývalý príslušník vojenskej spravodajskej služby zameranej na zahraničie môže priniesť nový pohľad na políciu, tak absolútne nerozumie ani práci polície, ani práci vojenského spravodajstva. Matovič ako obvykle najprv hovorí a až potom rozmýšľa čo povedal. A najväčší problém je, že nerozumie skoro ničomu, o čom rozpráva.

Ale späť k Mikulcovi. Na niečo náš predseda vlády veru zabudol. Alebo nevedel. Ale aj keby vedel, tak by určite zabudol.

Vedenie Vojenskej spravodajskej služby (VSS) a rodinkárstvo.

V roku 2004 stál na čele vojenskej rozviedky Vendelín Leitner a Roman Mikulec bol vedúcim kancelárie riaditeľa VSS. V tom istom roku došlo k podpisu zmluvy s banskobystrickou firmou Súkromná bezpečnostná firma MIPOL, spoločnosť s ručením obmedzeným (IČO: 36 029 777). Išlo o kontrakt na 1 rok (ktorý Leitner každý rok predlžoval) celkovo za 2,5 mil. EUR na ochranu objektov VSS. Polovičným majiteľom firmy MIPOL bol otec Romana Mikulca – JUDr. Ján Mikulec (bývalý príslušník polície).

Postup bol taký, že VSS najskôr prizvala spoločnosť MIPOL, aby vypracovala analýzu, či je možné zabezpečiť ochranu objektov externou službou. Na základe akých kritérií si túto spoločnosť rozviedka vybrala, vôbec nie je jasné. MIPOL sa vyjadrila, že to možné je, následne ju prizvali do výberového konania, kde samozrejme uspela.

V období 2005 – 2007 už MIPOL „strážila“ objekty aj pre Vojenské obranné spravodajstvo (VOS), za čo inkasovala ďalších vyše 250 000 EUR.

Zmluvu s MIPOL vypovedal až Leittnerov nástupca Juraj Šebo v roku 2008. Sám Šebo sa pre média vyjadril, že odstúpil z dôvodu konfliktu záujmov, ako aj pre porušovanie pravidiel ochrany objektov pri zabezpečení ochrany VSS zo strany spoločnosti MIPOL. Taktiež sa vyjadril, že služby firmy MIPOL boli minimálne o ¼ predražené. Šebo taktiež odmietol akceptovať návrh dohody o skončení zmluvného vzťahu s firmou MIPOL, nakoľko žiadali vysoké odstupné. Spoločnosť na vojenskú rozviedku podala aj žalobu, ale na súdoch neuspela.

Samozrejme aj Mikulec, aj Leitner sa hája tým, že údajne nemali možnosť manipulovať výberové konanie, čomu dnes verí málokto.

Ešte k spoločnosti MIPOL.

Firma vznikla v januári 1998 pod názvom Centrálne stredisko odbornej prípravy osôb pre súkromné bezpečnostné služby, spoločnosť s ručením obmedzeným. Ako nasvedčuje názov, išlo o vzdelávacie zariadenie, nie súkromnú bezpečnostnú službu. V predmete činnosti mala: „poľnohospodárstvo“, „odbornú prípravu osôb na vykonávanie činnosti v strážnej službe“ a „odbornú prípravu osôb na vykonávanie činnosti v detektívnej službe“. V takomto stave existovala spoločnosť do roku 2004, keď si niekto povedal, že firmu využije pri ťahaní prostriedkov z VSS.

V januári 2004 dochádza k premenovaniu spoločnosti na Súkromnú bezpečnostnú službu MIPOL, spoločnosť s ručením obmedzeným. V predmete činnosti nepribúda nič, firma má podľa obchodného registra právo podnikať v oblasti „odbornej prípravy osôb na vykonávanie činnosti v strážnej službe“ a „odbornej prípravy osôb na vykonávanie činnosti v detektívnej službe“. Takže naďalej môže fungovať len ako školiace stredisko a nie ako strážna služba.

Pritom ale v roku 2004 už dochádza k podpísaniu zmluvy firmy MIPOL s VSS. V 2005 aj s VOS. Pritom podľa zmluvy má MIPOL realizovať stráženie objektov, čiže činnosť, ktorú nemá v predmete podnikania! Vzniká otázka ako vôbec mohlo vedenie vojenských tajných služieb podpísať zmluvu na stráženie režimových objektov s niekým, kto nemá na takúto činnosť oprávnenie? Je vôbec možné, že by toto nebolo úmyselné?

Výkon strážnej služby“ a „výkon detektívnej služby“ zaradila firma MIPOL do predmetu svojej činnosti až v septembri 2006. Znamená to, že takmer 2 roky fungovala tak povediac „načierno“?

V súčasnosti firma stále existuje, zmenila svoj názov na ANFOOD, s.r.o., je napísaná na maďarského „bieleho koňa“ a voči daňovému úradu má dlh vyše 500 000 EUR.

Javí sa až tragikomicky, že človek, ktorého podpis je na zmluvách s firmou MIPOL – Vendelín Leitner, je „horúcim“ kandidátom na pozíciu riaditeľa Vojenského spravodajstva.

Ešte pár drobností k osobe Romana Mikulca

Napríklad vedeli ste, že blízko (možno až veľmi blízko, keďže o sukničkárstve bývalého spravodajcu už vrabce štebocú) spolupracoval so smutne známou z Kočnerovej Threemy novinárkou Martinou Tvardzíkovou Ruttkayovou? Ktorej posúval informácie z prostredia Ministerstva obrany, vrátane tých utajovaných? V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že ako prvý vytiahol komunikáciu Kočnera s Ruttkayovou práve „šéf“ Mikulca – Igor Matovič. A myslím si, že keby polícia svojho času zaistila pani Ruttkayovej mobilný telefón, tak by dnes Roman Mikulec ministrom vnútra nebol.

Že bývalá priateľka Romana Mikulca – Katarína Svrčeková (tiež bývalá príslušníčka vojenskej rozviedky) pracovala na komunikačnom odbore koaličnej strany Sloboda a solidarita? A v súčasnosti si ju Sulík zobral na Ministerstvo hospodárstva.

Som veľmi zvedavý, či po vymenovaní za riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, nám neprepukne „vojna rezortov“, tak ako už niekoľko krát v minulosti. Veď Roman Mikulec musí vedieť, kto stál v minulosti za intrigami, ktoré mali za následok jeho trestné stíhanie. Myslím za aktivitou istých novinárov…

Redakcia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *